(Holá) Pravda o sexe

Túto knihu som nečítala,ale vrelo možem odporučiť knihu "Radostná zvesť o sexe a manželstve".Som vyše 20 rokov vydatá,ale až v nej som našla odpovede na niektoré otázky.Škoda,že sa mi nedostala do rúk pred dvadsiatimi rokmi!

V knihe je citit protestantsky postoj, vo veciach manzelskej moralky a cistoty sa nezhoduje s katolickym ucenim. Ide proti tomu, co uci Cirkev v Humanae Vitae. Ovela lepsia je kniha od Ch. Westa: Radostna zvest o sexe a manzelstve.

Tak toto je otrasne napisana kniha, styl, obsah, struktura, no je to des. Aj podla mna jedna z najhorsich knih ake som kedy citala. Je mi luto, ze som na nu vyhodila peniaze.

(Holá) pravda o sexe je jedna z najhorších kresťanských kníh, aké som kedy čítal (nerátam, samozrejme, na prvý pohľad nekvalitných autorov). Nepamätám sa, že by ma nejaká iná kniha tak naštvala. V čom je problém? Autorka sa vyjadruje výrečne, nenájdeme u nej hysterické spovede alebo výzvy, ani moralizujúce dvíhanie prstom. Nemal som vôbec problém súhlasiť s tým, čo autorka obhajuje. Rozčúlilo ma však to, akým spôsobom to obhajuje. Na to, že autorka napísala kresťanskú knihu o sexe a o cudnosti, je dosť šokujúce, že sa v nej takmer vôbec nehovorí o láske (a to ani o manželskej). Je tu tiež minimum slov o milosti. Uvažovať o sexe bez kontextu lásky sa podľa mňa zvykne jedine v dvoch perspektívach. Jedna z nich je medicínska. Tá druhá je pornografická. Winnerovej esej je bezcitná a chladná. Nie je v nej badať aspoň trochu úprimnú snahu o pochopenie ľudského zápasu so sexuálnou túžbou. Autorka zaujíma jasne legalistické stanovisko. Názory na sexualitu rozšírené v sekulárnej kultúre a v kresťanských cirkvách najprv označí ako lživé, aby ich nahradila inými názormi, ktoré sa však svojou jednostrannosťou veľmi nelíšia od tých prechádzajúcich. Winnerová vôbec nepochybuje o tom, že má pravdu. Prekladá svoje názory s drzou samozrejmosťou, čo je možno prejavom neúctivosti k pravde alebo aspoň nedostatku základnej kresťanskej pokory. Keď píše o problémoch so sexualitou u cudzích ľudí, u svojich známych alebo priateľov, čitateľ sa nemôže ubrániť dojmu, že si chce na nich dokázať svoj ostrovtip a „použiť ich“ na potvrdenie svojho názoru. V jej postojoch k ostatným nenájdete veľa empatie. Ktosi na www.amazon.com označil túto knihu ako „bizarný neopuritanizmus“. A mal pravdu... Winnerová tu vyjadruje postoje a stanoviská, ktoré by nemohli napadnúť nijakého Európana. Napríklad, že naše telá patria (cirkevnému) spoločenstvu (!), že sexom sa začleňujeme do spoločenstva, že najpravdivejší vzťah nie je manželský, ale súrodenecký alebo, že etickou jednotkou v kresťanstve nie je jednotlivec, ale spoločenstvo (!). Toto je zrejme možné jedine v Amerike... Prekážala mi studená a mechanická popisnosť, s ktorou Winnerová opisovala sexuálny hriech. Jej podrobnosť a úlety do farbistých detailov („medzierka medzi prsiami v hlbokom výstrihu“ a podobne) mi pripomenulo Michela Foucaulta. Foucault v Dejinách sexuality opisoval novú prax v spovedníctve, ktorá sa začala presadzovať od 17. storočia. Je súčasťou bolo mimoriadne detailné spovedanie sa kňazovi zo všetkých myšlienok, pocitov či hnutí mysle, ktoré čo i len zaváňali sexuálnym hriechom. Mimochodom, keby autorka brala aspoň trochu do úvahy historický kontext, možno by si uvedomila, že tzv. sexuálna revolúcia je vo veľkej miere dôsledkom postojov západnej civilizácie k sexualite. S trochou nadsádzky by sa dalo povedať, že sexuálna revolúcia je nemanželským dieťaťom puritanizmu... Nebudem nikoho od čítania tejto knihy odhovárať. Naopak. Pre mňa to bolo poučné čítanie. Jedna veta v tejto knihe o autorke prezradila všetko. Keď som na ňu narazil, vrhla svetlo na celú túto esej. Autorka vložila do textu zátvorku, kde sa o sebe pokúsila niečo vysvetliť: „Ja osobne som podľa Myers-Briggsovho typologického testu človek so silným sklonom k plánovaniu a hľadaniu definitívnych záverov. Otvorené obzory a sloboda ducha ma niekedy veľmi znervózňujú.“ (s. 118). Pochopil som. Túto knihu napísal úzkostný človek, ktorý je vo svojom vnútri veľmi neslobodný. Pred svojím „strachom zo slobody“ (viď Fromm, Tillich) sa pokúsila skryť v náručí spoločenstva. Musím však povedať, že objatie tohto spoločenstva je trochu dusivé...