Talianske impresie

Autorka, známa popredná prekladateľka, ponúka „spomienkové impresívno-reflexívne rozprávanie o ceste do Talianska“. 

Ide o zaujímavý, nekonvenčný druh reportáže, popretkávanej hlbokými kultúrno-duchovnými reflexiami. Jej rozprávanie má zvláštnu dobovú patinu a je svedectvom pomerov, v akých sme žili v totalitných rokoch. Michal Chuda


Talianske impresie nie sú len sprievodcom po Taliansku pre potenciálnych návštevníkov, ale najmä sprievodcom ľudskou dušou. Na osudoch tých, s ktorými sa autorka stretla, aj v opisoch vlastného prežívania udalostí sa obohacujúco prejavuje jej vnímanie vecí zo zorného uhla kresťanskej viery a toľkokrát potvrdeného optimizmu, že milujúcim Boha je všetko na osoh, aj keď spôsobilo strach, sklamanie, či ťažkosti. A taký optimizmus je vari ešte užitočnejší než poznatky zo zemepisu či histórie. Jozef Dravecký, veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici


Impresie z impresií

Boh rozdával pri tvorení Talianska plným priehrštím: nádhernú prírodu, významnú históriu, vysokú kultúrum aj dobrých ľudí. Netreba sa preto diviť, že do Talianska sa zaľúbila aj autorka tejto knihy, ktorá iba vďaka roku 1968 sa ako 37-ročná dostala prvýkrát nakrátko do tejto krajiny. Bola z toho láska na prvý pohľad, ktorá kvitne aj po 40 rokoch.

Po boji so stohlavým drakom komunistickej totality sa autorke v roku 1974 na dva týždne pošťastilo zopakovať tieto zážitky, ktoré sú jadrom jej rozprávania. Okrem roviny cestopisných spomienok sa knihou prelínajú úvahy o zmysle života, náboženskej viere, histórii Rímskej ríše a jej cisárov, a osudoch pilierov kresťanstva – sv. Petrovi a Pavlovi. V Taliansku a aj v knihe sa autorka stretá s mnohými zaujímavými ľuďmi, najmä s Gennarom zo Sicílie. Tento srdečný a pozorný muž je symbolom talianskeho ľudu, jeho pohostinnosti, ochoty pomôcť i veľkorysého vzťahu k cudzincom.

Po prečítaní tejto knihy človeku napadne, čo znamená pre talentovaného mladého človeka dychtiace po dobre a kráse tvorivý pobyt v zahraničí, ako ho tento zážitok poznačí a nasmeruje na celý život. Napadne mu však aj to, čo stratili generácia za totality, keď nemohli cestovať a doma roky žili v neslobode. Len ľudia, ktorí žili v tých časoch, chápu autorkin strach, podozrievavosť, prílišnú sporivosť, aj predčasné posudzovanie ľudí. To všetko bola daň „reálnemu socializmu“, v ktorom sme všetci žili iné, nie naše životy. Dnešná mládež už, našťastie, tieto veci nepozná a nechápe, aj preto jej treba tieto zlé časy stále pripomínať.

Obdivujem autorkinu nebojácnosťa ochotu ísť do nečakaných stretnutí a dobrodružstiev, jej umenie priťahovania zaujímavých ľudí, aj cit pre opis akoby vedľajších udalostí, ktoré sa neskôr ukážu kameňom uhoľným. Vďaka nežnej revolúcii sa autorka po 22 rokoch znova dostáva, tentoraz už opakovane, do milovaného Talianska. Časté návštevy však nezmenšujú, skôr naopak, jej lásku k tejto krajine.

Pripomínanie viery v Boha a zdôvodňovanie udalostí touto prizmou, i neskoršie chápanie súvisu navonok nesúvisiacich udalostí, ktoré sa vždy nakoniec obrátili na dobré, pôsobia v knihe pozitívne a presvedčivo. Takými sú aj akoby náhodné epizódky: kresťanský koncert v Ríme, lastovičky možno aj zo Slovenska, ktoré oddychujú na Sicílii, aj náhodná návšteva 40-dňovej panychídy za Konštantínom Paustovským v ruskom Tauruse, ktorý v Zlatej ruži napísal: „Literatúra je vyňatá zo zákonov odumierania. Jediná na svete nepodlieha smrti.“ Aj za pripomenutie tejto pravdy som Ružene Dvořákovej-Žiaranovej vďačný. Jozef Mikloško, exveľvyslanec Slovenska v Taliansku (2000 - 2005)